Kto som? Keď si človek plní svoje sny

Detské sny

Každý človek má tie svoje detské sny. Môj bol ten najväčší. Stať sa astronautom. miloval som knihy o kozme. Rovnako som bol zahĺbený do lietadiel. Lenže keď som mal osem rokov, tak mi jedna arogantná očná lekárka v Nitre predpísala nosenie okuliarov s veľmi silnými sklami. Tým sa môj sen rozpadol. Pravdou je, že som nikdy okuliare nepotreboval a so zrakom som nemal problém, ale jednoducho v tomto svete sú ľudia, ktorým je jedno, či ste alebo nie ste v poriadku. Pre nich je podstatné mať viac ako ten druhý. Tento defekt spôsobil to, že som musel na svoj detský sen zabudnúť. Až keď prišla zmena očnej lekárky za iného lekára, tak sa prišlo k výsledku, že skutočne som okuliare vôbec nepotreboval. V letectve však potrebujete perfektný zrak, ale na prípravu smer letecká vysoká škola už nebol čas a ani priestor. Tetno sen ostal v truhlici prianí na dlhé obdobie....

Človek mieni, život mení...

Ako som spomenul v minulom článku - https://www.antimafia.at/l/kto-som-krok-do-neznama/, tak v roku 2014 som si chcel splniť cieľ. Kúpil som si jedno staršie, ale spoľahlivé auto - Volvo S40 a chystal som sa na cestu okolo AFRIKY. Život to zariadil inak. V tomto období som stretol istú ženu, ktorá vo mne odkryla tie talenty, ktoré som pred ľuďmi skrýval. Celý rok bol ako na hojdačke a nakoniec som sa ocitol v Salzburgu ako poštár. Pozícia, ktorá mi sedela a zároveň som bol veľmi efektívny. Śéfovia boli so mnou nesmierne spokojní, ale spravili chybu. Chceli čo najviac využiť moju efektivitu a pridelili mi rajón, na ktorý som nebol zaučený. No a bol veľmi rizikový. Nachádzal sa len pár krokov od hlavnej vlakovej stanice a ulice okolo vlakovky boli preplnené azylantami. Nikto z pošty mi nepovedal, že peniaze tam pre ľudí nemám nosiť, že by stačil len oznam. Ja blbec, čestný človek som bol zvyknutý každému priniesť to, čo mu patrí. Rovnako rekomandá a všetko, čo poštárčina obnáša. Rozdiel vtom celom systéme bol jednoduchý. Celé roky som robil ako poštár s autom a balíkmi. Dokonca aj v Salzburgu som dostal prvé rajóny tak, ako som bol zaškolený. No chyba komunikácie a nedostatok personálu spôsobilo to, že v auguste 2014 som skoro ráno prišiel do práce. Ten deň začal veľmi nepríjemne, keď i zamestnankyňa, ktorá mala na starosti rozdelenie peňazí na jednotlivé rajóny, spravila chybu a zabudla dať sto euro. Preto sme viacerí nevedeli, či sme spravili my chybu alebo? Pri takomto začiatku začne človek robiť chyby. Akosi začne byť neistý a stále sa obzerá, či ešte niečo nechýba a x krát si všetko prepočíta. Na rajón som vyrazil kúsok po siedmej ráno a okolo jedenástej som končil. Robil som posledné tri ulice a bol som v dvoch najhorších panelákoch, aké môžete zažiť. V každom 160 bytových jednotiech a hlavne neoznačené schránky. Prvý som mal hotový za pol hodinu a prešiel som na Elisabethstrasse 6A. V budove, keď som dával listy do schránok ma obkľúčilo zo 20 azylantov a nemal som šancu. Ukradli mi z peňaženky 1500 Euro. Tieto peniaze som mal dať pánovi na Ferdinand Porsche Strasse. V prvom momente som ani netušil, že mi ukradli peniaze. Bohužiaľ ako som spomenul vyššie, tak šéfovia spravili chybu. Mal som dostať špeciálne oblečenie, tašku a hlavne peňaženku. Namiesto toho som mal len tú, ktorá sa využívala bežne, keď sa pracovalo s autom. Keď som vychádzal z budovy, tak som nazrel do peňaženky a videl som tam veľké nič. Vždy som si priebežne kontroloval peniaze, aby mi to všetko sedelo. Paradoxne v Parnorfe som mal bežne cez 30 000 Euro na dôchodky a nikdy mi nechýbal ani cent. Tu som bol dva mesiace a hneď som bol okradnutý. Najskôr som začal hľadať vo vozíku a aj som sa pýtal ľudí, či nevideli niečo a hľadal som aj na adresách, kde som bol. Výsledok bol nič. Volal som šéfovi, či som ich nenechal na stole. Odpovedal, že nie, tak moj postoj bol jasný. Ideme na políciu a oznámime krádež. Šéf namietal, že najskôr nech vyriešim rajón a potom nech prídem. Ja som neváhal a s roztrasenými nohami som nastúpil do autobusu. Policajná stanica Itzling je hneď oproti miestu, kde som bol zamestnaný a spolu so šéfom sme tam šli. Aké bolo prekvapenie, keď policajt, ktorý si vzal prípad povedal: "A áno. Známe miesto. Chodíme tam každý druhý deň." Neveril som vlastným ušiam. Šéf na mňa pozrel a vedeli sme, že stojíme pred otázkou ako ďalej. Ja ako čestný človek som nemal problém priznať chybu a tým, že nech mi niečo strhnú z platu, pokračujeme ďalej, ale centrála vo Viedni to videla inak. Hneď na druhý deň mi šéf z pošty Itzling odovzdal okamžitú výpoveď a veľmi sa mi ospravedlňoval. Predsa len vedel, že hlavne ony spravili chybu, ale Viedeň ma považovala za vagabunda, ktorý tie peniaze ukradol.... Samozrejme. Ukradnem 1500 Euro a idem sa priznať na políciu a navyše v ten deň by som ich musel tak či tak vrátiť pri uzávierke.... Celkovo som v tomto momente pocítil, že pre najvyšších sme škodná, i keď ony doslova poberajú desaťtisíce a robia neskutočný rozdiel medzi tým kto skutočne vytvára hodnoty a tým, kto nerobí nič....

Keď  na posratého aj záchod spadne...

August teda začal najhoršie ako mohol. Prišiel som o prácu a keďže som dostal hodinovú výpoveď, tak som na mesiac nemal nárok ani na príspevok v nezamestnanosti. Rovnako vzťah sa začal rozpadať, pretože rodičia mojej priateľky sa rozhodli rozviesť a daná slečna chcela odo mňa, aby som to všetko zachránil, a pritom nevnímala to, čo prežívam ja. V Rakúsku je jedna možnosť ako sa ochrániť pred nekalou praktikou zamestávateľa, a to je úrad AK.  Nakontaktoval som ich a medzitým som sa snažil o zázrak v Hlohovci na Slovensku.  Samozrejme som si hneď hľadal aj nové zamestnanie. Všetko je to však o zdieraní ľudí a dosiahnutie príjmu, ktorý stačí ako tak na prežívanie. Robil som pár dní paketára pre istého Srba. ktorý mal zmluvu s Rakúskou poštou. Vstával som o tretej a robil som do ôsmej večera. Nie nebol som pomalý, ale rozniesť 200 balíkov a aj vyzdvihnúť z x adries ďalšie stovky, bolo proste šialené a platovo? Sľúbené bolo 1500 Netto a nadčasy s max. pracovnou dobou do 12:00. Realita 1000 euro NETTO a len minimum preplatenia nadčasov. Poslal som ho do zabudnutia a pokračoval som aj v komunikácii s bývalou poštou. Veľmi ma potešilo, keď sa šéfovia v Itzlingu rozhodli napísať otvorený list do Viedne a postavili sa za mňa. Rovnako som podpísal aj to, že nemám problém, aby mi mesačne strhávali z platu 150 EURO. To však bola nakoniec chyba. Áno človek si povie, že veď tým dokazujem druhej strane, že Vám záleží na práci. ale z pohľadu práva je to priznanie viny. Vec na AK sa vyvinula tak, že sa podala žaloba na Rakúsku poštu a do troch mesiacov bol súd. Medzitým som si našiel fixné zamestnanie v Raiffaisen verband - práca s vysokozdvižným vozíkom v centrálnom sklade Lagerhaus v Bergheime. Ale o tom trošku neskôr. Vrátim sa ku procesu, ktorý sa konal začiatkom roka 2015. Čerstvo po rozchode a s novým začiatkom a rovnako s procesom, ktorý pre mňa veľa znamenal. Pred súdnou sieňou bol advokát protistrany a nemal som mu problém sám ponúknuť potrasenie rukami. Čudoval sa, pretože to ešte nezažil. Začal proces. Sudkyňa dala priestor protistrane a advokát začal s ich osvedčeným, že som peniaze ukradol a nič mi neprináleží. Následne sa obrátila na mňa. Môj právnik mi pred začiatkom procesu povedal, že sa zrejme pojednávanie natiahne na niekoľko epizód. Sudkyňa však spravila všetko správne. Dostal som slovo a vysvetlil som fakty. Ako poštár som pracoval niekoľko rokov a dokonca som dostal ocenenie. Pozrel som sa právnikovi pošty do očí a priamo som sa ho spýtal, že aký by malo zmysel kradnúť 1500 Euro a hneď to nahlásiť na políciu a šéfovi? Nebolo by efektívnejšie zobrať 30 000 EURO, keď som ich mal každý mesiac v Parndorfe? Sudkyňa na neho pozrela a on začal koktať. Nakoniec sám povedal v poriadku, tak sa dohodneme. Keby som nepodpísal to, že som ochotný pracovať a splatiť ten problém. tak by som dostal 6 krát základný plat a aj nejaké bolestné. Robilo to zhruba 7000 Euro. Takto bola vymazaná suma 1500 EURO a vypatili mi mzdu aspoň za cca 9 dní z augusta 2014. Bolo to také Pyrhovo víťazstvo, ale bolo. 

Život ako výzva

Mal som prácu, i keď príjem nebol dokonalý. Zároveň som sa prihlásil na kurz o fotografovaní v Halleine. Je pravdou, že v práci, kde som bol, to bolo nie veľmi jednoduché. Starší šéf si povedal, že cudzinec sa rovná otrok, tak namiesto triedenia a nakladania kamiónov, som robil ešte mnoho iného, čo nebolo v náplni práce. Kolegovia boli skvelí, ale ony mali mnohí zásadné problémy, ako je opilosť, či vedeli, že na lepšiu prácu proste nemajú kvalifikáciu. Preto sa snažili byť ticho, ale vedeli, že to nie je správne. Stalo sa tam mnoho udalostí ako napríklad kolega prišiel s viac ako dva promile alkoholu a so špeciálnym regálovým vozíkom skoro zhodil regály, ktoré boli veľmi vysoké a plné rôzneho materiálu. Franzi a aj Ibrahim, či iní kolegovia si však veľmi pomáhali a bolo vidieť, že jeden na druhom záleží, Dokonca keď zistili, že fotím, tak ma pozvali na vyhodnotenie bowlingovej sezóny. Vnútorne som však cítil, že tá práca je len prechodná a skúšal som sa dostať na letisko v Salzburgu. Už som vedel, že ten čas nadišiel. Prvý rok to ešte nevyšlo, ale na druhý rok ma vzali a pracoval som v podstate sedem dní v týždni. 5 - Lagerhaus a 2 letisko Salzburg. Dosť som pomáhal ľuďom a aj jednej priateľke. Fotil som i natáčal mnoho vecí. Jedného dňa únava zvíťazila a v zápche som nechtiac postrčil dve autá predo mnou. Našťastie to bolo len v desaťkilometrovej rýchlosti, tak sa nič vážne nestalo, ale bol čas na výmenu auta. Volvo som dal časom ešte opraviť, ale kúpil som si ako hovoria priatelia z Rakúska - Katzi Mercedes. Starší Jaguar, ale veľmi spoľahlivý a od pána, ktorý ho mal 10 rokov v garáži. Pre mňa osobne auto znamená len to, že pomáha človeku sa dostať z bodu A do bodu B. Keďže som každý týždeň cestoval stovky kilometrov, tak to bola nutnosť. Končil rok 2015 a mne sa podarilo splniť sen. Vydal som si knihu a s ilustráciami mi pomohla moje úžasné dvojča Lucka. Krst knihy bol vo Wine bar v NITRE. 

 Pomaličky sa dostávame do roku 2016 a do momentu, keď som sa spoznal s Miškou, ale to bude téma pre ďalšiu časť.

Ďakujem za Váš čas♥

Pavol Pribela