Kto som?  Krok do neznáma

Prečo odchod?

V predchádzajúcej časti som Vám opísal príbeh môjho bytia v trvaní jedného štvrťstoročia. Kúsok po mojich narodeninách, sme sa ako rodina dohodli, že z tej apatie musíme odísť. Rozhodlo sa predať malý trojizbový byt a vyriešiť bývanie v Rakúsku. Ocino pracoval v Rakúsku ako fyzioterapeut pri futbalistoch tímu Winden am See alebo aj AKA Mattersburg už viac ako desať rokov. Trikrát do týždňa sa cestovalo do Rakúska a k tomu pracoval aj ako školník. V roku 2006 som bol aj s ním a ešte aj s futbalistom Jojom Palom strihať vinič v Donnerskirchene. To bol taký môj prvý kontakt s prácou v Rakúsku. Okrem toho som sem tam naskočil ako hráč za "B" tím Winden am See.  

Do Rakúska sme odišli v auguste roku 2011. Sestra vtom čase odišla do Austrálie s priateľom Tomášom, takže sme šli len ja s bratom, havkom a rodičia. Byt sme spolu malovali a postupne sa kúpilo zariadenie. Mnoho vecí sme si však aj priniesli z Nitry a boli to dlhé cesty a sťahovania. Bral som to však ako nový začiatok. Vnútorne som však necítil nejakú obavu. Práve naopak. Bola to výzva. Samozrejme ako som spomenul v minulej časti, tak s dlžobou takmer 240 tisíc slovenských korún, t.j. 8 000 Euro za moju chybu a vieru v dobro ľudí. Preto som cítil veľkú vnútornú potrebu sa čím skôr zamestnať a splatiť čestným ľuďom to, čo bolo ich. Posielal som životopis všade. Jedine, kde som postúpil cez viacero kôl bola pozícia pilota a školenie sa malo udiať v Salzburgu. To som odmietol sám. Jednoducho som sa ešte na to necítil a chcel som sa naučiť skvele nemecký jazyk. Medzitým bolo znova oberanie viniča. Brat dochádzal na základnú školu do Petržalky a mal to skutočne veľmi ťažké. Skoro ráno vlak do Bratislavy a neskoro poobede sa vracal do Windenu. Mnohokrát som bol aj a pre neho na vlakovú stanicu.  Raz sa stalo však niečo strašné. Neprišiel a my s maminou sme akurát strihali vinič vo vrchoch nad Windenom. Nastal veľký poplach. Rodičia šli do Bratislavy a ja som sa snažil s ním spojiť, ale nedalo sa. Prišli naspäť a boli zúfalí. V poslednom momente ma napadlo, že sa ešte raz prihlásim na facebook. A akurát písal Adamko, že je vo Weidene na druhom konci jazera Neusiedler See. Ako sa to stalo? Jednoducho. Vlak zastal v Neusiedl am See a vždy sa jedna súprava rozdelila a smerovala do Maďarska. Tá druhá pokračovala na Winden. No a Adam zaspal v tej nesprávnej súprave. Skončilo to šťastne, ale nebolo nám všetko jedno. Prišiel koniec roka a mne sa podarilo dostať na rozdelovacie centrum Pošty v Parndorfe. Pohovor s pánom Bacherom bol uvoľnený a pochválil ma za dobrú nemčinu. Museli sa však vybaviť viaceré maličkosti. Otvoriť si účet v banke, dostať pracovné povolenie. To všeetko trvalo pár týždňov.

Poštár - práca pre ľudí s úsmevom na perách

Tesne pred mojimi narodeninami som nastúpil ako zastupujúci poštár a môj prvý rajón bol Sommerein. Kolegovia boli úžasní a zábava s nimi bola zaručená. Zaúčala ma Suzannne a musím uznať, že veľmi dobre. Postupne som sa dostal na kobylku toho všetkého.  Rozhodol som sa, že prácu, ktorá nebola vôbec jednoduchá, ukážem i verejnosti, tak som si povedal, že keď mi to vedenie odsúhlasí, budem natáčať našu prácu. Platovo to bolo skvelé. Na rok 2012 bolo 1300 Euro plus nadčasy, vynikajúce. Takto som mohol platiť exekútorovi na Slovensku a zároveň aj normálne žiť. Samozrejme som pomáhal aj doma. 

V práci som si vylepšil systém doručovania a bol som nesmierne efektívny. Šéfovia to videli a i keď som následne dostával viac a viac práce, tak som to robil nesmierne rád. Miloval som každú obec, do ktorej ma poslali. Postupne sa moja nemčina zlepšovala a akonáhle som strávil mesiac v obci Parndorf, tak ľudia nechceli, aby som odišiel na iný rajón. 

Práve vtedy prebiehala súťaž o najlepšieho poštára Burgenlandu (Kraj v Rakúsku). Vedenie pošty sa rozhodlo mi dať ocenenie. Najlepší zastupujúci poštár Burgenlandu a dostal som k tomu odmenu 200 Euro. Samozrejme neboli len nádherné momenty, ale i nesmierne zložité, keď v zime som na VW transporteri povedal Petrovi Schwarzovi - šéf pre techniku. Peter tie pneumatiky sú hladké. On na to, že to je v poriadku. Nasnežilo a ja som sa cítil ako na ľade. Za jeden deň ma v Golse vyťahovali trikrát s traktorom. Nachodil som kilometre po pomoc. Rovnako som úprimne nenávidel roznášať reklamné letáky. Jednoducho to je niečo, čo by poštár robiť nemal. Dosť, že roznáša peniaze, doporučené listy, listy a hlavne desiatky ťažkých balíkov denne. Priatelia z pošty mali systém, že mali na papiery napísané ulice a aj to, čo kde majú odovzdať. V podstate išli len jeden okruh, a to veľmi zdržovalo. Museli byť veľmi opatrní, aby niečo nezabudli. Ja som si spravil jeden okruh, kedy som odovzdal peniaze, rekomandá, balíky a v ďalšom som šiel čisto s poštou a reklamou. Takto som v priemere ušetril 50 percent času. No a následne som mohol pomáhať na rajóne, ktorý sa zastupoval z dôvodu ochorenia kolegu.  Čas utekal a za dva roky som už bol človek, ktorého lákali do odborov a pamätám si ako som prišiel do Nitry za exekútorom, aby som sa ho spýtal, že koľko ešte treba doplatiť. Povedal len pár Euro a bol som šťastný, že s minulosťou som sa vysporiadal ako čestny človek. Doslova aj exekútor mi povedal, že toto ešte nezažil, aby niekto sa postavil zodpovedne ku problému.  Presne vtedy mi aj prišlo zo súdu v Nitre rozhodnutie, že som spravil všetko správne a trest sa vymazáva a mám čistý register trestov.  Presne vtedy moja mamina hľadala prácu a spoznal som aj jednu zaujímavú ženu, ktorá bola veľmi zlomená. Matne sa mi zdá, že to bolo začiatkom roka 2013. Šéf bol v koncoch, keď mu postupne odišli všetci noví ľudia a nevedel ako ďalej. Prišiel som za nim a odvtedy na pošte robila aj mamina a aj Lenka. Som nesmierne rád, že sa udržali a posunuli moje meno vpred.

Prišiel však čas na zmenu. Začiatkom roka 2014 som plánoval odísť na túru okolo Afriky. Kúpil som si staršie VOLVO S40 a upravil som ho. Postupne som si kupoval vybavenie a odložil finanacie. No život to chcel inak...

Ako som však žil mimo práce?

Šťastný som, keď ste šťastní Vy

Práve v momente, keď som doslova odhodil kotvu a začal som sa unášať životom, som si uvedomil, že sa konečne môžem úplne spoznať a dať na svetlo sveta to, čo milujem. Postupne som začal fotografovať, natáčať videá a učil som sa byť lepší. Samozrejme som nezabudol na svojich priateľov a i napriek vzdialenosti som pre mojich najbližších vymýšľal rôzne akcie a nepozeral som na to, že koľko čo stojí. Spomienky sú večné a my žijeme len jedenkrát. Raz som objednal starší autobus a na facebooku sa prihlásilo okolo 50 siat ľudí, že prídu, ale prišlo 8 :) Cítili sme sa ako rockové hviezdy. Iný krát sme sa vybrali stanovať na zrúcaninu hradu Gýmeš. Začal som fotografovať ľudí. Som rád, že priatelia prišli aj za mnou do Rakúska a mohol som im niekoľko krás v okolí, ukázať. Práve tento smer ma napĺňal šťastím a vedel som, že niečo v podobnom duchu raz budem robiť. Najskôr trošku z toho, čo sme robili spoločne ako partia :) 

BEXAPEL 2X

MÁJOVÁ AKCIA 2X

WINE BAR - LINDA DÓCZY

STRETÁVKA ZÁKLADNÁ ŠKOLA

Výlet na Grüner See 2X

OSLAVA 50TKY 

Club Howarda

Oslava narodenín priateľov x krát :)

Medzitým som už aj cestoval po Európe a zavítal som napríklad do PERUGIA (Taliansko), Tour de Česko - za 4 dni som ho stihol takmer celé prejsť, Praha, Viedeň, Nitra a i veľkú časť Slovenska.

Vždy som sa snažil nájsť nielen to pekné na mieste, kde som bol, ale vnímal som i realitu, ktorá by mala byť vypovedaná. Mnoho ľudí si upravuje svoje spomienky a aj fotografie. Ja som to nikdy nerobil.

Keď som odchádzal z Windenu, tak som pre obec spravil také poznávacie video.

Samozrejme som sa dal i na fotografovanie ľudí. Som rád, že mnoho z nich bolo spokojných, i keď som len amatér♥

A na záver ešte jedna maličkosť. Podarilo sa mi stať aj rozhodcom vo futbale v Rakúsku.

V ďalšej časti sa pozrieme na obdobie 2014 až 2017. Teda na čas, kedy som prišiel do Salzburgu a až do momentu, kedy som vážne ochorel.

Ďakujem za pozornosť♥

Zdroj: https://www.oefb.at/Profile/Schiedsrichter/913443?Pavol-Pribela