Kto som? Môj život pred príchodom do Rakúska♥

Tri mušketierky z Dolného Kubína

Do tých piatich rokov si vybavujem, že som sa rada hrala s mojou sestrou Luckou s pieskom u starých rodičov a taktiež, že sme tam vo dvore zašliapovali červené mravce, lebo tie štípali a tým pádom boli v mojom ponímaní zlé. Už vtedy som mala potrebu likvidovať tých zlých :D Spomínam si na skvelú chuť limonády, ktorú robila starká na Záskalí. Neviem prečo, ale jedlo od jednej aj druhej starkej mi chutilo najviac. Vždy som sa ako malá na návšteve s chuťou rozjedla. A starká vždy hovorila, veď sa nehanbi, ponúkni sa. Taktiež nezabudnem na atmosféru, ktorá bola pri sadení zemiakov alebo hrabaní sena, keď sme boli všetci pokope, a potom siesta v tôničke na deke s domácim občerstvením a spokojnosťou za odvedenú prácu. Bolo cítiť spolupatričnosť, aj ľudia boli akýsi šťastnejší. Spomínam si, že moja prastarká mala vo svojom príbytku takú veľkú truhlicu so starými dlhými sukňami, aké sa za jej časov nosili, a ja som si ich s mojou sestrou Luckou tak rada obliekala a vytešovala sa z nich. Každá sme mali svoju obľúbenú. Ja si spomínam, že moja bola obľúbená taká smaragdová.Jedna moja starká, ktorá bola krv a mlieko a skvelo pečie, mi raz spomenula, že keď som mala asi štyri roky, tak som jej povedala, že je "tučko". Tak to mi úplne vyrazila dych, že som si niečo také dovolila povedať. Lenže ono to ukázalo tú moju prirodzenú odvahu a taktiež zdravú drzosť, ktorú vo mne vycibril neskôr Palko. Detstvo ukazuje človeka v jeho prirodzenosti a spontánnosti, keď tam ešte nie je vybudovaný strach. Postupom času sa zo mňa stala uzavretejšia, introvertná, tichšia povaha, ktorá urobila v podstate všetko, čo sa jej povedalo. Také to poslušné dieťa. Otvorene porozprávať som sa vedela len so svojimi sestrami, Luckou a Peťkou. V čase návštevy základnej školy som mala rada aktivity v rámci voľného času s deťmi zo sídliska. Dolný Kubín je moje rodné mesto a najprv sme bývali na sídlisku Brezovec v štvorposchodovej bytovke. Takže to bola taká čistotnejšia a kľudnejšia bytovka. Naokolo boli aj vyššie dvanásťposchodové s jedným vchodom alebo nižšie s viacerými vchodmi. Ten čas vždy letel, keď sme sa vonku hrali a žili vo svete, ktorý ešte nepoznal až toľko ľudskej zloby, i keď už vtedy došlo k prvým sklamaniam. Tento čas so sebou priniesol aj prvé platonické lásky. Proste detské zaľúbenie sa do chlapca, ktorému ste to ani nikdy nepovedali. Neviem prečo, ale na časy chodenia na základnú školu spomínam celkom rada. Asi ani nie v súvislosti s učením a známkami, hoci boli samé jednotky a kde tu dvojka - no to nieslo v sebe vždy dosť stresu a strachu, pretože u nás sa na tom veľmi liplo. Najhoršie je do dieťaťa vštepovať strach. Mám pocit, že som veľmi rada chodila do školskej družiny. Boli tam všelijaké športové aktivity, zábava a sranda.Taká tá negatívna spomienka, ktorá zostala, je, že došlo k tomu, že mne a mojej sestre Lucke nejakí spolužiaci lámali dáždniky - dosť to bolo nepríjemné, nebolo to žiadne zaliečanie, ale bolo za tým niečo iné. Ale držím sa toho, že správanie detí je ovplyvnené určitými faktormi a vplyvmi. Dokonca jeden spolužiak (druhý stupeň základnej školy) ma cez prestávku schytil oboma rukami za moje vlasy a ťahal za ne po triede. Ale tento sa nezaliečal, len mal nejaký rapel, patril k tým skutočným šprtom, ale spätne si myslím, že niečo nebolo s ním až tak v poriadku. Samozrejme, že potom nasledoval plač na dievčenských záchodoch. Nikdy som nerozumela tomu a ani vnútorne nechápala, prečo si ľudia ubližujú. Ale mám tu aj peknú spomienku v súvislosti so sviatkom Sv. Mikuláša, keď sa určitá skupina detí prezlečie za čertov, anjelov a Mikuláša a chodia po jednotlivých triedach, recitujú a rozdávajú cukríky a hlavne čiernym uhlím pomaľujú tváre detí. Bol to pekný zvyk na našej škole.

Krok, kedy som stúpla do prázdna

S nástupom na strednú školu sme sa presťahovali do Vyšného Kubína. Postavili sme tam nový dom a začala som chodiť na strednú školu. Obchodná akadémia v Dolnom Kubíne. Obdobie strednej školy mi nepríde ničím až tak výnimočné, až na jednu vec. V čase, keď sme začali stavať dom, tak sa tam ocitol jeden psík, ktorého niekto vyhodil po ceste z auta. Išlo o fenku - kríženec - a podobala sa rasou na špica. Bola ešte maličká, hoci už nie šteňa. Podľa všetkého bola predtým týraná, keďže sa nechcela dať zo začiatku ani pohladkať. Určitý čas trvalo, kým v nej zmizol ten prirodzený obranný mechanizmus, keďže si tiež niečo v živote vytrpela. Džinka sa stala dôležitou súčasťou môjho života. Milovala prechádzky, milovala spievať, keď hral rozhlas a taktiež zbožňovala, keď mal prísť kuriér, aby mala na koho štekať spoza brány. Pán zverolekár si myslel, že sa dožije veľa rokov, lebo mala tuhý koreň. A tak by to aj bolo, ale osud to zariadil inak. Bruško sa jej plnilo tekutinou a aby už tak veľmi netrpela,tak sme sa s ňou vo veku 14 rokov rozlúčili navždy a odišla do psieho nebíčka. Ostala navždy v mojom srdci, Džinočka moja.

Jedna vec je plynúť s časom a druhá vec je nevedieť a neuvedomovať si, prečo robíme to, čo robíme a prečo konáme ako konáme. Naučila som sa, čo bolo treba a potom som to hodila za hlavu. Urobila som to, čo sa odomňa očákavalo. Základná škola, stredná škola a tak to ide ďalej. Všetko sa točí o všetkom, len nie o tom podstatnom. Chodiace schránky, ktoré sú súčasťou nejakého spoločenstva, ale nič nedáva zmysel. Veď aj ako by mohlo, keď chýba hlbšia premenná. Ľudia hovoria, že treba komunikovať, ale nekomunikujú. Ľudia hovoria, že treba hovoriť pravdu, ale klamú. Ľudia hovoria, že musíme byť ovorení pred ostatnými, len sami skrývajú tajomstvá.
Keď sa spätne obzerám, musím konštatovať, že už na základnej škole vychádzalo na povrch moje umelecké cítenie. Na základnej škole som recitovala báseň Ján Botto - Žltá ľalia (hoci som bola úplna trémistka :D), taktiež som zložila krátku báseň na hodine slovenčiny, za ktorú som dostala pochvalu. No a na výtvarnej výchove som nakreslila portrét speváckej skupiny Atomic Kitten (ale nestihla dokončiť)...ale nebolo nikoho, kto by ma nasmeroval umeleckým smerom, hoci tam jasné signály boli...ale nikomu nič nevyčítam, len je to škoda, keď má niekto nejaký talent a nevyužije potenciál....predstavte si, že nemáte žiadne základy z oblasti kreslenia, žiadne kurzy, ale proste len chytíte ceruzku a začnete kresliť a nakreslíte to fakt dobre. Milovala som telesnú výchovu, i keď zo skákania cez kozu som mala vždy rešpekt, ale vždy som to zvládla. Vysoká som bola dosť. S mojou výškou 175cm by som bola možno užitočná aj na nejakej športovej škole. Hru vybíjaná by som dokázala hrať hodiny. Pre mňa mala hra vybíjaná v sebe náboj a živelnosť. Vždy som tú hru prežívala a emócie išli von. Aj som bývala rada kapitánkou družstva a chcela som družstvo vždy zachrániť, aby sme vyhrali. V hre som bola dobrá a bavilo ma povzbudzovať ostatné členky družstva, že to zvládnu a dodať im odvahu. Keďže sme neboli športová škola, tak samozrejme, že tie strely a štýl hry nebol našťastie taký profesionálny a tvrdý, ale ostal stále na tej rovine zábavy. Okrem telesnej výchovy som na strednej škole mala rada písanie slohov a pani učiteľka slovenského jazyka a literatúry, ktorá bola síce veľmi svojská, vedela moje slohové práce oceniť.Ešte si spomínam, že som chcela pomôcť na základnej škole spolužiakom, ktorým nešiel nejaký predmet. Bolo mi ich ľúto. A tak som so sestrou pripravila takú hru s otázkami (podľa hry Riskuj, ktorá bežala vtedy v televízore) a naplánovaným súťažiacim som tie otázky a správne odpovede ukázala. Naša nemčinárka o ničom nevedela, ale aspoň bola v dobrej nálade, že spolužiaci s horšími známkami sú predsa len šikovní. Taktiež som si veľmi želala, aby jedna spolužiačka na druhom stupni základnej školy dokázala prečítať text plynule a rýchlo, keď sme na hodine čítali nejakú knižku nahlas. Lenže ona mala dyslexiu ako sa postupom času ukázalo. Tým chcem povedať, že už vtedy som si priala, aby sa ostatným darilo a posunúť ich vpred.
Keď sa spätne otočím, tak mi to príde akoby človek plával uprostred oceána a stále nevedel, ktorou stranou plávať a nevidel smer k pevnine. A keby sa objaví viacero člnov na hladine, na ktorý z nich by mal nastúpiť? A v živote som ustupovala a nebola tvrdá, keď som mala byť. Lenže pokiaľ neukážete hranice, ľudia vás zožerú. Človek s citom pre dobro nesmie v živote ustupovať ľuďom, ktorí nevytvárajú hodnoty a chcú ničiť. Nazvala by som to tak, že som žila v akejsi bubline nejakých predstáv o živote, ktoré s realitou nemali moc spoločné. Po absolvovaní bakalárskeho štúdia na vysokej škole som bola zamestnaná vo firme, kde som vystavovala faktúry, robila cenové ponuky, skladové hospodárstvo, inventúru. Chcela som si zlepšiť nemčinu a tak som v určitých časových intervaloch robila na diskotéke vo Viedni. Myslela som, že tam bude viac možností na konverzáciu. No skutočná zmena v mojom živote nastala, keď som stretla môjho Palka.
Ale o tom je až ďalšia kapitola..