Kto som? Život pred príchodom do Rakúska

Už niekoľko dní si dávam tú obligátnu otázku: Byť či nebyť? Vypovedať svetu svoj príbeh alebo....?

Nakoniec som sa rozhodol pre veľmi ťažkú misiu. Pre mnoho ľudí je nemožné sa obzrieť a vyrovnať sa so svojou históriou, ktorá ich neustále prenasleduje ako ten najhorší prízrak. U mňa to tiež nie je ľahké, pretože v momente, keď bojujeme o miesto na tejto Zemi, robíme i množstvo chýb....

Narodil som sa v roku 1986 v meste kniežaťa Pribinu. Od narodenia som bol aktívne dieťa. Dokonca už po narodení som mal dva zuby a doktor povedal mojej mamine, že to je znak múdrosti. No neviem :) Moje najskoršie spomienky sú na chuť kapustných slížov od babičky, ktorú som ani poriadne nemohol poznať. Zomrela v roku 1989. Tá spomienka je však nesmierne silná. Začína tým, ako na mňa skákal ich psík a mojou bezradnosťou nevýjdenia po schodoch, ktoré boli atypicky vysoké. Uprostred miestnosti boli v miske kapustné slíže a babinka mi ich podala. Keď sme odchádzali, tak mi dala do rúk cukríky Bon pari a tá spomienka končí momentom kedy som mal nohy vonku cez balkón (bývali sme na siedmom poschodí) a jem tie cukríky. Dedka z Vinodolu sme si zobrali do bytu na Klokočine a bol pre mňa studnicou úsmevu a dobrej nálady. Nie raz nás varoval a boli sme šťastní, že sme s ním mohli prežiť takmer 20 rokov života. Dnes im chodím zapáliť sviečku na hrob do Vinodolu. Chýbajú mi všetci. 

Postupne sa toho kopilo stále viac a viac. Akousi predzvesťou šialeného života bolo to, že som mal mnoho úrazov. Zlomený lakeť, zápästie, rozbitá hlava - viackrát, prepichnuté oko. Už odmalička som bol taká neriadená strela. Túžil som žiť a nebál som sa spoznávať nové a nové deti.  Odkedy mám súvislé spomienky, tak si pamätám nesmiernu radosť tešiť iných. Zrejme ako jediný som chodil na prázdniny ku mojim ocinovym starkým do Neveríc.  Miloval som to tam. Dokonca keď som mal desať, tak sa cestou z Neveríc pokazil autobus a s melónom a dvoma ruksakmi zeleniny, som kráčal z Kolíňan na Klokočinu - 15 kilometrov.  Práve v tomto období bol ešte Agrokomplex v Nitre jedna z najväčších udalostí na Slovensku. Ako dieťa som tam mal voľný vstup a z Klokočiny na Chrenovú to je vyše 5 kilometrov. Práve odtiaľ mám mnoho krásnych kníh a spomienok. Raz sa do veľkého akvária dávali hlasovacie lístky. Tú sútaž robilo SPP. Ja som dal len jeden a mohlo tam byť niekoľko tisíc možností ako prehrať. Žrebovali sa len dve ceny. Bicykel a autokozmetika za niekoľko tisíc korún.  Už som bol dávno na Petzvalovej ulici doma a hovorím mamine. Musím tam ísť.  Odhovárala ma. Celú tu cestu som nesmierne špurtoval a v momente keď som prišiel pred otvorené dvere haly, v ktorej boli stovky ľudí, vyhlasovali moje meno. Aké bolo prekvapenie, keď som prišiel domov so žlto čiernym ruksakom plným autokozmetiky? Ako dieťa som miloval šport. Tenis, futbal, hokejbal, plávanie, bicyklovanie.  So sestrou som tancoval spoločenské tance. Predstavte si, že máte niečo nad desať rokov, výška kúsok cez 150 centimetrov a chytáte proti dospelým v hokejbale? Bolo úžasné vnímať to, že myseľ nemá zábrany a dokážem sa postaviť strelám s vodou naplnenou loptičkou. Inak ako tím sme skončili tretí, čo bol nesmierny úspech. Rovnako som s otcom chodil na hádzanú do Krškán. Nitrianske hádzanárky boli najkvalitnejšie na Slovensku. S radosťou som im nosil piť a cez zápasy som bol ten, ktorý utieral podlahu. Nádherný zážitok mám i z momentu, keď som pomáhal pri veľkou turnaji štyroch krajín a to som mal stále len niečo viac ako desať rokov. Švédske reprezentantky ma milovali a doniesli mi kilové balenie cukríkov haribo a aj odznačiky. Dodnes ich mám odložené. Vďaka nim som precestoval Slovensko. Napríklad, keď sa cestovalo do Košíc alebo Michaloviec, tak v autobuse vyhrával jedine Elán. Baby sú dodnes nesmierne zlaté a sme spolu v kontakte s Janette Ivánkovou, Júliou Kolečániovou atď. Najvernejším fanúšikom bol pán Bohuš. Nikto si nevedel predstaviť hádzanú bez pána s paličkou. Mesto Nitra však vzalo hádzanárkam možnosť pokračovať v úspechoch a spoločne s mafiou - Juraj Široký, zabezpečili jej koniec na prelome milénia.

Postupne som sa však stretával so zlobou samotných detí, stým, že som ako prostredné dieťa odkázaný sám na seba. Tak to v živote býva. Ako šiel čas, tak som si uvedomoval, že je veľmi málo priateľov, ale tí najlepší sú navždy. Tomáš D., Michal H. a iní. V škole som bol taký ten šprt, ale nie preto, že by som miloval učenie sa. Pre mňa nebolo podstatné, akú mám známku, ale či danému učivu chápem a baví ma. Chodil som na mnohé súťaže a rok za rokom ich bolo viac a náročnejšie. Rovnako na mňa začal pôsobiť element menom strach. Akosi som sa začal byť sám sebou, pretože byť šťastný, bezprostredný, mať radosť z každej maličkosti, to nezapadá do pohľadu rodiny, spolužiakov, učiteľov, okolia. Akoby som začal vnímať "Ničotu" a nedokázal som sa stým vyrovnať. Na prelome štúdia na základnej škole a gymnázia, som začal písať básne. Najskôr slúžili ako vypísanie sa zo smútku. V jednoduchom rýme som hľadal odpoveď na najpodstatnejšiu otázku, akú človek pozná. Kým skutočne som? 

Škola - príbeh stratených nádejí

Túžil som hrať futbal, pomáhať, i keď som sám ešte potreboval pomoc, no a čím viac som túžil byť sám sebou, tým viac som sa zamotával do strachu, pretože to bolo už v rokoch 2000 - 2002, neodpustitelné. Najskôr si na mňa zasadla nemčinárka - Líšková. Cítil som i nepochopenie zo strany spolužiakov, pretože som nepatril do kasty vyvolených ľudí.  Jedine Tomáš, s ktorým sme prešli spoločne už tri školy, mi bol pravým priateľom. Tu sa akosi začala dráha postupného pádu a i keď moja duša neustále kričala, že sa nemám vzdávať, že sa nemám báť, i tak okolie vytváralo nesmierny tlak. Prepadal som tomu stále viac a viac a začal som zo strachu klamať. Tým som sa dostal do špirály, z ktorej vtom momente nebolo možnosti na únik. Počas obdobia puberty som zažil i prvú lásku Ingridu a aj ďalších pár priateľov, ktorí prišli do môjho života. Susedia Jožko, Vilko, Marek, Tomáš, Nina, Zuzka, Karin, Robko, Marcela, Miška, Monika, Ľuboš, Janko, Majka a aj iní súputníci z ulice a okolia - Lucka a podobne. Snažil som sa i napriek vnútornému boju, dávať úsmev a cyklistika, šport, či súťaže v škole, ma odpútavali od toho, čo ma trápilo. Práve v tomto období som pochopil, že škola nás neučí hľadať naše túžby. Nesnaží sa v nás hľadať talent, ale naopak. Zovšeobecňuje a z detí sa stávajú len kópie, ktoré sa mnohokrát už nikdy nenájdu. Práve v momentoch, kedy sa z deti stávajú dospelí, sa má najviac venovať tomu, aby sa v každej individualite hľadali talenty. Namiesto toho sú deti prenasledované a trestané za známky. Následne sa vytvárajú skupiny plné segregácie a nadradených pohľadov na tých, ktorí nemajú bohatších rodičov alebo proste nemajú talent na to, že budú mať jednotky od hora až na úplný spodok. Nie raz som na hodine nemčiny zažil ponižovanie zo strany učiteľky. I keď som sa napríklad hlavné mesto Berlín naučil naspamäť a zvládol som ho bravúrne, tak výsledná známka bola 3+. Ako však boli zaskočení spolužiaci, keď ja štvorkár z nemčiny, som sa bez problémov rozprával sl lektorom z Nemecka. Posledné dva ročníky na gymnáziu som sa zameral na geografiu a šport. I keď mi spolužiak Palino nechtiach zlomil zápästie na hodine telocviku, a to tak, že som chytal v bráne. Bol som sústredený na strelu iného spolužiaka a on vystrelil tak nešťastne, že som mal nesmierne ťažkú zlomeninu. Keďže som už mal skúsenosť so zlomeninou, tak som hneď šiel za učiteľom telesnej a aj triednym profesorom. Obaja ma odmietli. Rovnako aj vedenie školy. Tak som ostal ďalších niekoľko hodín s nesmiernou bolesťou a komplikovanou zlomeninou v škole. Akonáhle sme sa s otcom dostali na rad v nemocnici a po X hodinách čakania aj na RTG, tak ma brali urýchlene do ordinácie. Pri kresle stáli traja mohutní chlapi a doktor mi povedal. Ony Ťa budú držať a ja budem ťahať. Na druhý deň boli všetci v šoku. Myslíte, že sa niekto ospravedlnil? Nie. Rok pred maturitami sa konala cyklistická súťaž - Pohár olymp. víťaza ANTONA Tkáča. To sa písal máj roku 2004. Deň pred pretekmi som prišiel za mojim triednym profesorom a povedal som mu, že si idem po prvé miesto. Zasmial sa. Po víkende som sa s úsmevom objavil v triede a aj s diplomom a pohárom. Zároveň som zajazdil i jeden z najlepších časom na Slovensku a dostal som sa na celoslovenské finále. Tam som bol rovnako bez akejkoľvej podpory. Bicykel som si musel skladať sám a tesne pred pretekmi som si dal liter kvalitnej kofoly. Nevzdal som sa však a prišiel som so cťou do cieľa. Posledný rok som strávil v podstate viac na bicykli ako v knihách. Vedel som, že výsledky z geografických olympiád a priemer mi bude stačiť na prijatie na vysokú školu. Maturity boli pre mňa už len formalita, keďže ako som si správne myslel, tak na UKF v Nitre ma zobrali bez príjmacích skúšok. Odbor - Geografia - Ekológia. V tomto čase som už pracoval ako športový dopisovateľ pre Nitrianske noviny. Písanie ma bavilo a zo slovenského jazyka som mal vždy za jedna. Úprimne som veril, že sa na vysokej škole naučím niečo nové, že sa posuniem vpred, ale bol to pravý opak. Učitelia používali osvedčenú frázu. Skriptá a celé hodiny rozprávali o ich zničených životoch. Tesne pred skúškovým obdobím boli spolužiaci v panike a doslova som ich musel učiť ja. Raz sa stalo, že učiteľ fyziky nám dal písať zápočtovú písomku a ja som prvýkrát v živote opísal všetko z jeho skrípt. Bol piatok a väčšina spolužiakov potrebovala odísť na vlak alebo autobus. Učiteľ povedal, že do obeda to opraví, nech teda počkáme. Boli dve hodiny po obede a stále nič. Tak sme sa vybrali za ním. Starý 70 ročný pán potom prišiel a každému dal D. Znova som sa zodvihol a aj s partiou odvážlivcou sme šli jemu do kabinetu. Povedal som mu, že si sám dal D, pretože sa mu priznávam k tomu, že som opísal všetko z jeho skrípt. Začal kričať a nedali sme sa. Opravil to na B a doslova zahlásil, že ma doskúša. Nahlásili sme ho na rektorát a od toho momentu som nebol na tej škole. Chcelo sa mi z toho blejt velebnosti.  Učitelia na vysokej škole si riešia svoje komplexy na študentoch a doslova z nich vysávajú život a radosť z toho, že sa chcú niečo naučiť. Toto obdobie som zakončil prieserom na autoškole, kedy som začal chodiť na autoškolu, ale nemal som dostatok financií. Nakoniec sa to vyriešilo, ale tu už začal ten môj pád na úplné dno, ktoré malo v mojom živote prísť. 

Kúsok z mojej tvorby  v období 1999 - 2005:

Vráť...

Si ako obraz, ktorý sa zasnene díva na diaľavy života ľudí.

Si ako fotka, ktorá ako v nemom filme nazrie a znenazdajky nemá čo povedať.

Si len umelecký výtvor vo svete obrátenej dokonalosti vecí.

Si len múza šťasteny, ktorá je mnohokrát skúpa.

Kráčaš v krajine svojich nemých obrázkov.

Tvoje farby ohňa po rokoch miznú a s nimi sa stráca i spomienka na Teba.

Bol raz jeden obraz, bola na svete jarná láska...

Tvoje srdce dalo štetcom farby, moje im dali ideu.

Prerástli sme myšlienkami dnešný svet.

Stratili sme sa v maľovaní, v čarovaní nových ťahov na plátne.

Prestali sme vnímať čas, prestarli naše melódie.

Skica sa menila na nádheru, lež videl som niekde v strede chybu.

Modrá tôňa, obloha na čierno.

Vietor v pokoji sa zmenil na temno síl.

Úsmev Teba zmizol niekde v povetrí myšlienok.

Vyhorel dom na skici, chvíľa zmenila naše plány.

Obdarila si ma búrkou nad severným pólom.

Tiahli mraky z neznámeho priestoru a všetko zrazu ničili.

Stratila sa neha ruže na pokraji papiera.

Padol súmrak a život sa v maľbe zastavil.

Vynikla nádej v nový deň.

Prečkával som ako samotár v dome pod dubom.

Zastavil som čas ako anjel, ktorý sa zahráva s našim osudom.

Zastavila sa vášeň, láska sa stratila....

Nereálne predstavy

Každý človek na začiatku príbehu sníva o úspechu. Celé okolie nás presviedča, že treba mať veľa peňazí, postavenie. Keď sa mladý človek hľadá, tak ľahko podľahne vábeniu podvodníkov, ktorí robia z mladých ľudí, biele kone. Finančné skupiny ako OVB, či realitné spoločnosti plné podvodov, ale i politické strany. Ja som podľahol každej takej stránke. Z prvej som vytriezvel po chvíľke a ako člen mládeže som robil pre SDKU, keď kandidovala pani Radičová za prezidentku. I tam som spravil drobný problém, keď som nemal ani na cestovanie a pár korún, čo malo byť pre priateľov, ktorí pomáhali pri kampani, som minul na cestovanie. Jednoducho rodičia nemali veľa peňazí. Z novín som mal tak 400 slovenských korún mesačne. 

Robil som i na ČFK Nitra a jednoducho i keď som robil ako hlupák takmer všetko, tak som dostával odpoveď: Pali, veď to robíš pre klub.... Pre vyšší cieľ a podobne. Bol som taký biely kôň a robil som chybu za chybou. Vrcholom bol moment, keď bývalý kolega môjho otca ma nakontaktoval, že chce predať jeden pozemok pri Nitre. Nevedel som povedať Nie, a tak to bol začiatok cesty, ktorá skončila tým, že iný človek si vzal zálohy za pozemky, vedenie mesta zacítilo korisť a ja som nakoniec stál pred súdom a dohodol som sa so sudcom a prokurátorom na dohode o vine a treste. Dostal som podmienku na dva roky a mal som ľuďom vrátiť zhruba 240 tisíc slovenských korún. Zamestnal som sa v regionálnej televízií Nitrička Tv. Robil som ako otrok a znova sa opakoval kolotoč, kedy žena, ktorá nemala páru o fungovaní produkcie, ale hlavne, že spávala s minoritným majiteľom, my vyplatila namiesto 700 Euro, len 350 Euro. Keďže som nemal na výber, tak som ešte robil aj živé prenosy cez HUSTE TV.  Minoritný vlastník. V podstate nikto sa mi vyhrážal a svoju malosť dokazoval tým, že sa mu kolegovia strkali do zadku. Postavil som sa im a to bol moment, kedy som šiel na pole za sídliskom Klokočina a kričal som tam hore a so slzami v očiach som prosil o pomoc. Na sídlisku som sám deťom postavil ihrisko a i keď ho narkomani každý deň zničili, opravoval som ho a deti nakoniec sami prišli a začali sa hrať. Počas toho obdobia som chodil s Monikou, kolegyňou. Ona si prežila rovnako ťažký príbeh. Pracovali sme tvrdo. Od rána piatej, mnohokrát do druhého dňa tretej hodiny. Spánok hodina a znova strihať, natáčať. Jedli sme nezdravo a pribral som na váhe. To sa písal rok 2011. Posledný mesiac pred odchodom do Rakúska som strávil tým, že som opatroval moju milovanú starkú v Nevericiach. Varil som jej, upratoval, pichal jej inzulín. Počas toho, že som bol sám s mojou starenkou, som si povedal, že akonáhle začnem v Rakúsku odznova, už nikdy sa nenechám viesť strachom. Ale o tom bude ďalšia časť môjho života.

Váš Pali

Link:

 https://mynitra.sme.sk/c/1564805/mo-topolcany.html

https://tvnitricka.sk/hokej-v-nitre-oslavoval/